Sloboda slova

28. října 2013 v 18:50 | Prometheus |  Články
Dnes si pripomíname výročie vzniku prvej Česko-slovenskej republiky. Tak naivnej, tak romantickej. Pan Tatíček Masaryk by sa dnes asi veľmi zachmúril, keby videl, čo sa deje. Prečo? Pretože vtedajším mottom nového štátu bolo "Pravda víťazí". Už zanedlho však Česi a Slováci samostatne pocítili, že to vôbec nie je pravda, ktorá víťazí...


K moci sa dostal Adolf Hitler, Československo sa rozštiepilo na autonómne Slovensko a Protektorát Čechy a Morava. A tu nastupuje sloboda slova. V rámci Göbbelsovej vízii propagandy vznikol aj na Slovensku časopis Gardista, ktorého šéfredaktorom bol v rokoch 1940-1945 spisovateľ Milo Urban, priamo na odporúčanie Alexandra Macha (a údajne tiež Jozef Cíger-Hronský, ktorého neskôr zadržali a prepustili slovenskí povstalci).

O tomto plátku nie je veľa známe, k videniu bolo pár dobových výtlačkov a tie samozrejme prekypovali karikatúrami židov a judaizmu, označovaniu ich ako hlavných nepriateľov, propaganda strany a verbovanie mladých, slovom, zhruba to isté, čo Hitlerovmu Nemecku ponúkal Der Stürmer Juliusa Streichera. Samozrejme, opozičné hlasy bývali umlčané. Sloboda slova sa obmedzovala len na chválu Tretej ríše. Nepravidelne sa síce medzi mládežníkmi rozširovala komunistická propaganda a rôzne partizánske obežníky. Verejne však slovo stratilo svoju váhu.

Po páde nacizmu to tu so slobodou slova nebolo o nič lepšie. Začala dlhotrvajúca totalita riadená priamo Moskvou, čo nám neskôr demonštrovali tanky v roku 1968. U umelcov došlo k odmlčaniu, emigrácii, alebo ako v prípade Jána Kostru, ku kolaborácii umenia s režimom (Na Stalina; 1949, Za ten máj, 1950). Múzy mali radšej mlčať. Demonštrácie bývajú kruto potlačené, no našťastie sa niektorým autorom podarilo vydávať samizdaty. Z autorov tej doby dopadol najhoršie asi Dominik Tatarka, ktorý skončil pri obsluhe fekálneho vozu. Alkoholizmus klopal na dvere... Nasledovali násilne potlačené demonštrácie, výstrahy, brutálne výsluchy polície. Ani táto doba svoju slobodu slova nenašla...




A dnešok? Čím mám začať? Trápnym únosom Michala Kováča ml. slovenskou SIS? Že to nebolo žiadne neviniatko nám už predsa prezradil aj Gustáv Murín v knihe Mafia v Bratislave (zdroje autor uvádza na konci knihy), ale nedajbože, že by o tom niekto predtým hovoril verejne. Časy organizovaného zločinu boli od 90.tych rokov dobou ako stvorenou pre zatváranie úst a zastrašovanie. Nehovoriac o tom, čo nám trúbila cez televízne prijímače do hláv Bushova vláda. Zaujímavé sú aj definície spoločnosti 21. storočia na to, čo vlastne tá sloboda slova je:




Inými slovami (pôjdeme po rade):

Sloboda prejavu je neexistencia cenzúry, ale má svoje hranice! "Zneužívanie" slobody slova však nie je postihnuteľné, ak sú lživé prejavy prejavmi Vlády! Avšak nebezpečné (a to akokoľvek) prejavy, to už je druhá vec. Teda, ak kričí jedinec, zavrime ho. Ak kričí 10 ľudí, rozpustite dav. Ak kričí 100 ľudí, použite vodné delá! Ale ak kričia tisíce... Kto ich umlčí? Vtedy je nebezpečný prejav hlasom revolúcie.
Ďalej - rozvádzať v Senáte, Najvyššom súde, Parlamente, proste kdekoľvek, takéto bludy za peniaze daňových poplatníkov mi pripadá nepatričné a bezo zmyslu. Čo sa týka Európskeho dohovoru, mám právo (v podstate) vlastniť akúkoľvek literatúru, či už sa jedná o Mein Kampf, Anarchistickú kuchárku alebo de Sadeho 120 dní Sodomy. V podstate... Realita je iná, a je jedno, či si chcete doplniť informácie o 2. svetovej vojne, či ste domáci kutil alebo máte chuť experimentovať... Tieto knihy boli a sú monitorované a dostať sa k nim je ťažké, no nie nemožné. S tým ale tak trochu súhlasím, môže to viesť k nepokojom a zločinnosti. Ale môže a nemusí... A že sa demoralizovaná Vláda trápi našou morálkou a zdravím? Určite... Zabránenie úniku dôverných informácii. Vláda má pred nami tajnosti a od nás chce aby sme prikývli ako ovce a regli sa na Facebook, privítali autíčko Google Street View a dovolili NSA nahliadnuť do našej chatovej komunikácie, príp. do navštevovaných stránok. Čo nato povedať? Vojíne Snowdene, držíme vám palce!

Sloboda slova sa dnes obmedzila na jednoduchú záležitosť - smieš povedať všetko, čo nám nevadí. Avšak všetky tieto inštitúcie, ktoré nám pomaly ale isto zasahujú do myslenia zabudli nato, že ešte stále môžme urobiť jednu vec.

Prejsť od slov k činom!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama