Šedá zóna

26. září 2013 v 18:25 | Prometheus |  Články
ŠEDÁ ZÓNA


Dobro a zlo je zákonite v každom z nás. Tvorí súčasť ľudskej osobnosti, v každom z nás pôsobí v inej miere, v inom rozsahu. Dva protipóly, jeden nepostrádaľný pre definíciu toho druhého. Súčasť Univerza, nemenné sily, ktoré sa cítia najlepšie, keď sú v dokonalom pomere. A predsa medzi nimi niečo je. Veľká šedá zóna medzi čiernou a bielou, nocou a dňom. Strašnejšia než samotné abstraktné absolútne Zlo a silnejšia než akákoľvek entita Dobra.

Ešte Vás chvíľu natiahnem a našepkám Vám: bolo to Zlo, čo dovolilo beštiálne popustenie uzde morálky v Nemecku za 2. svetovej vojny? Bol skutočne Hitler oným Antikristom, ktorý za všetko môže? Neviedla ho tá istá ruka Zla, ktorá viedla Teda Bundyho, Jeffreyho Dahmera, Johna Gacyho a iných sériových vrahov. Tí svoje zločiny tajili, polícia, FBI a iné orgány mali plné ruky práce, kým určili páchateľa, kým v Nemecku bol páchateľ známy a oslavovaný. Čím to je? Čo je tá šedá zóna, ktorou tak mlžím?

Ľahostajnosť. Nevšímavosť. Apatia voči udalostiam naokolo. Nezaraditeľná medzi temno a svetlo, no predsa horšia a čoraz častejšia. To ľudia, ktorí dovolili vzostúpiť Zlu v Nemecku, tí, ktorí sa nečinne prizerali na vraždenie v uliciach za bieleho dňa, sú zodpovední. Ľahostajnosť je najmocnejšia zbraň akéhokoľvek režimu. Aj zlý človek má v sebe kus dobra, možno o tom ani nevie, ale je tam. Čo však bolí najviac, je človek nevšímavý, neschopný a nemajúci záujem o zmenu, o pomoc. Sedíme doma v svojich pohodlných kreslách, unavení po dlhom pracovnom dni a neuvedomujeme si ten zákerný stereotyp, tú rutinu bytia, to všetko nám gumuje vlastné vedomie, vymýva nám mozgy, nekonečné opakovanie opakovania opakovania opakovania opakovania...

Staviame si okolo seba neviditeľné steny ignorácie. Bojíme sa každého dotyku neznámeho. Chceme osloviť niekoho, kto sa nám páči, no bojíme sa odmietnutia, nechápavého odmeraného výrazu v jeho tvári. A keď nás niekto vytrhne z našej rutiny, neznámy, čo nás osloví, reagujeme rovnako. Ako prebudený z dlhého spánku, namiesto vytrhnutia zo zabehaného sme podráždení, nevrlí, hrubí. Vyhýbame sa tomu, aby sme do niekoho vrazili a aby niekto vrazil do nás. Sme tak zaujatí svojimi vlastnými bezútešnými životmi, že prehliadame všetko okolo seba, bojac sa zmeny.




V skutočnosti zúfalo prahneme po dotyku, objatí, po srdečnom rozhovore, ale vonku si namiesto milého úsmevu oblečieme kamennú tvár anonyma, ktorý má dôležitejšie poslanie, než ľuďom spríjemňovať život. Uponáhľaní sa ženieme po svoj hlúpy nákup, do svojej nenávidenej práce, naháňame sa, pretože čas je tá najcennejšia mena.

Čo tak sa zastaviť? Poobzerať sa okolo seba. Kým nebude neskoro a život nám nepretečie pomedzi prsty. Denne Vám defilujú pred tou Vašou stovky a tisícky iných, neznámych tvárí, ľudí, ktorí môžu byť skvelými priateľmi, no Vy to nikdy nezistíte, pretože sa ich bojíte vziať nabok a osloviť ich. Prejaviť záujem, nenechať sa odbiť, získať si srdcia iných. Alebo naopak zabrániť niečomu strašnému. To je naša úloha vo svete.

A takisto to funguje vo všetkých sférach sveta. Lekárov nezaujíma, aké lieky Vám pomôžu, ale koľko za ne zaplatíte. Štát nezaujíma, že Vám niekto dlhuje, ale že Vy dlžíte štátu. Zamestnávateľa nezaujíma, že ste naňho čakali celú hodinu, ale to, že on čakal na Vás.

Múr.
Obrovská šedá zóna.
A zástupy ľudí v nej, množiace sa nemé barikády ľudských tiel pripomínajúcich stroje navlečené do šedej rovnošaty vojska Nevšímavosti.

A len pár skutočne zlých a len hŕstka skutočne dobrých, ktorí nestratili charakter... V takomto svete žijeme. Ecce homo...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama